Slovo Urbár sa dá voľne preložiť ako mestská pozemková kniha zaznamenávajúca poddanskú pôdu, ktorej vlastníkom je zemepán a držiteľom urbárny sedliak. Inými slovami je to teda súpis celkovej poddanskej pôdy a stanovenie povinnosti poddaných voči zemepánovi. Urbár bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní, pracujúci na poliach a lesoch panstiev.
Okrem obhospodarovania pôdy musel poddaný zemepánovi ročne odvádzať 2 sliepky, 2 kapúnov, 12 vajec, holbu masla, 6 funtov konopného plátna, 30 poddaných spolu 1 teľa a za 4 usadlosti poskytnúť jednu dlhú furmanku (4 dni).  V tomto kontexte ide o organizačnú štruktúru pozemkového spoluvlastníctva spravidla v rámci jednej dediny. Urbarialista - urbárnik je člen urbárskeho spoločenstva.                                                                                                                                                                                   Po stáročia nepokojných a vojnových pomerov pripútavania poddaných k pôde a následkom zaostávania hospodárskeho vývoja bola situácia v Uhorsku neutešená. Vyžadovala opatrenia na hospodársku rekonštrukciu a modernizáciu. Mária Terézia a jej syn Jozef II. prijímali za týmto účelom množstvo nariadení a opatrení. Aby zamedzili ďalšiemu svojvoľnému zvyšovaniu urbárskych povinností poddaných-nevoľníkov, začala Mária Terézia s novou právnou úpravou pomerov a v celokrajinskom meradle určila poddanské povinnosti. Takto sa  upravili vzťahy medzi zemepánmi a poddanými. Išlo o tzv. Tereziánsku urbársku reguláciu,  ktorá začala vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a skončila sa v rokoch  1770-1772  zavedením celokrajinského urbára. Táto reforma síce určila maximálne hranice dávok a povinností poddaným, no nijako nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľníctvo. Aj Jozef II. pokračoval v agrárnej reforme svojej matky a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. V českých krajinách sa mu to podarilo už v roku 1781.  Zaniklo týmto patentom večné pripútanie roľníka k pôde, priznala sa osobná sloboda i právo voľne nakladať s hnuteľným majetkom. Rozhodnutím–patentom zo dňa 20.4.1785 vzniklo nové katastrálne rozdelenie chotárov a podarilo sa ho v Uhorsku dokončiť za 4 roky. 

             Základný nedostatok tereziánskeho urbára spočíva v tom, že kým maximálnu hranicu feudálnej renty určil jednotne,  rozsah chotárskeho gruntu bol v každej stolici iný. Regulácia tiež nerozdelila ťažko obrábanú kopaničiarsku pôdu od úrodnej pôdy na dolniakoch.  Takýmto zafixovaním výmery poddanskej pôdy roľníci už nemohli nadobudnúť ďalšiu pôdu a ani zemepán nemohol byť donútený k prideleniu pôdy mnohopočetným rodinám.  V rámci vypracovávania urbárov pre jednotlivé obce a panstvá sa vyznačili v Uhorsku sessie – usadlosti – dediny. Priemerná celá usadlosť bola stanovená na 1925 jutár ornej pôdy a k nej priľahlé pasienky.  Základom naturálnych dávok poddaných bol deviatok z úrody a v platnosti zostával tiež cirkevný desiatok. Zemepán vyžadoval robotovať 52 dní do roka so záprahom alebo 104 dní pešo,  za dom zaplatiť daň tzv. cenzus 1 zlatý  ročne, porúbať 1 štvrtinovú siahu dreva a 3 dni robiť honca na poľovačkách.

            Podstatné bolo, že urbárska-poddanská   pôda zachytená v urbári sa po zrušení poddanstva v roku 1848 stala podkladom pre jej prechod do súkromného vlastníctva poddaných, ktorí na nej pracovali. 

      V roku 1853 bol vydaný tzv. Urbársky patent, ktorým sa úplne zrušil dovtedajší urbársky pomer voči zemepánovi, čím sa urbárnici stali i právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy. Po znárodnení v roku 1948 sa urbariáty zrušili a vznikli družstvá, ktoré prebrali určitým spôsobom model urbariátov.